8. 12. 2011 Schválila národná rada ústavný zákon o dlhovej brzde. Zo 147 poslancov bolo 146 za a jeden sa zdržal. V našich končinách jav nevídaný. Človek by mal skoro pocit, že parlamentu unisono ide o to, aby sa Slovensko nezadlžovalo. V krátkosti povedané má ústavný zákon zabezpečiť, aby sa celková výška verejného dlhu Slovenska nedostala za hranicu 60% hrubého domáceho produktu (HDP).
Ak by však išlo naozaj len o to, aby sa dlh Slovenska nenavyšoval a takpovediac, aby zákon naučil naše budúce vlády hospodáriť prečo sa čaká na 60%. Mne príde aj 45% už dostatočne vysoká miera zadlženosti. Zvlášť ak si porovnáme ekonomický rast (pokles) a výšku deficitu nášho rozpočtu v posledných niekoľkých rokoch. Nejaké „sankcie“ zákon predpokladá už od 50%, ale znova, ak by ústavodarcovia naozaj chceli zabrániť zadlžovaniu mali by skôr schváliť zákon, ktorý stanoví, že deficit rozpočtu nemôže byť vyšší ako 3% (alebo ideálne, že má byť rozpočet vyrovnaný). Inak nie je možné sa nášho dlhu zbaviť. Privatizovať už pomaly nebude čo a na nejaký závratný ekonomický boom, ktorý by ťahal rast našej ekonomiky, to tak isto nevyzerá.
Zadlžovanie navyše spôsobuje, že čoraz viac platíme aj na dlhovú službu, ľudovo povedané úroky, ktoré musíme platiť za náš verejný dlh. A hoci ako sa ukázalo o naše dlhopisy je záujem, úrok 4,7% (z januára 2012), ktorým financujeme aj štátny dlh nie je práve nízky.
Všetky okolnosti ukazujú, že ako ľavica, tak aj pravica nás budú zadlžovať naďalej. Nikdy vlastne neukázali, alebo vlastne ani len nenaznačili, že by vedeli ísť inou cestou, než len deficitnou. No a prečo by teda nová vláda nepohŕdla ústavnou väčšinou v parlamente? Ak by sa náhodou „šafárenie“ vlády vymklo, tých 60% dlhu je vlastne celkom blízko. Pred voľbami to síce vyzerá zodpovedne, ale ako sme zvyknutí po voľbách sa začnú diať veci a nejaký zákon o dlhovej brzde, na ktorom sa náš parlament tak ukážkovo spojil, by mohol byť na škodu. Navyše opozícia by určite kričala a preto neuškodí mať svojich ústavných 90 poslancov vo vládnej koalícii.
Možno pár vlád, možno pár rokov, ale ak nedôjde k zásadnému obratu (a tým určte nemyslím, len nejaké deklarované šetrenie, ktoré v zásade len utlmuje hospodársky rast) a Slovensko bude skutočne na gréckej ceste, s tým rozdielom, že už mnohé podniky nemáme vo svojich rukách ako gréci a takisto nemáme ani žiadne ostrovy v mori, ktoré by sme mohli predať. Nechcem strašiť, či vyvolávať paniku, ale vlastne len nechápem ako to, že takmer nič nemáme (dôchodky, platy, majetok) skrátka nič, iba zvyšujúci sa dlh, a istotu, že nám narozdiel od Grécka, Írska, Portugalska (možno Španielska a Talianska) nebude mať už kto pomáhať.
Majme odvahu meniť veci (nie reformy, kvôli reformám) ale kvôli ľuďom a našej budúcnosti. Riešenia nie sú jednoduché, ale miesto toho, aby nám politici stále len rozprávali o zodpovednosti a o tom ako reformy musia byť a musia bolieť, aby sme sa mali lepšie, alebo aby sme si utiahli opasky, ak chceme aby sa mali lepšie aspoň naše deti, musíme zmeniť náš pohľad na veci a to nedokážeme s vyslúžilými a od reality odtrhnutými politikmi. Vymeňme ich, dajme šancu novým, ak chceme mať nádej zlepšenie.